Kňaz Don LUIGI BORHINO – POVOLANIE Z LU MONFERRATO
Jeho život nebol plný dobrodružstiev. Bolo to skromné povolanie, hoci jasne poznačené Božou pečaťou. Pánovo volanie k nemu prišlo, keď mal šestnásť rokov. Narodil sa 6. februára 1891 v Lu Monferrato (Alessandria) v roľníckej rodine a venoval sa práci na poli, hoci vynikal svojou hlbokou zbožnosťou. V roku 1910 absolvoval noviciát vo Foglizzo. O rok neskôr ho nájdeme vo Valsalice, kde študoval na gymnáziu, kde strávil tri roky a dosahoval dobré výsledky. Neskôr sa presťahoval do Vigevana ako učiteľ a asistent. Práve končil školský rok, keď bol povolaný do armády v rámci všeobecnej mobilizácie v súvislosti s vojnou v rokoch 1915–1918. S rovnakou skromnosťou ako vždy si obliekol vojenskú uniformu a splnil svoju povinnosť voči vlasti, bojujúc na macedónskom fronte. V roku 1920 bol po piatich rokoch vojenského života konečne prepustený a poslaný do Treviglia. Svoju prvú svätú omšu mal možnosť sláviť v Trevigliu 24. septembra 1922. V tom dome zotrval tri roky, pričom vynikal svojou zbožnosťou, skromnosťou a pracovitosťou.
Kto by mohol opísať jeho nekonečné zdroje, živené duchom neobmedzenej obetavosti, prirodzenou skromnosťou, nevyčerpateľnou pracovitosťou a zbožnosťou zakorenenou v najhlbších zákutiach jeho najzrelších presvedčení?
Na prvý pohľad pôsobil ako skromný muž s obmedzenými prostriedkami. V skutočnosti to však bola výnimočná osobnosť. Don Borghino mal nevyčerpateľnú energiu. Mal tri hlavné pôsobiská: Oratórium sv. Rocha, ktoré viedol približne tridsať rokov, kde vychoval celé generácie dobrých kresťanov, ktoré priniesli približne tridsať výnimočných duchovných povolaní, a to nielen saleziánskych, ale aj diecéznych; a štátnu nemocnicu, v ktorej sa počas dvadsiatich rokov duchovnej služby mohol priblížiť k neuveriteľnému počtu chorých z celého údolia. V súvislosti s Oratóriom o ňom napísali: „Spomíname si na neho v mrazivých zimných dňoch alebo v horúcich letných dňoch, s jeho neoddeliteľným zvončekom v ruke, ako prechádzal medzi skupinami mládeže v areáli Oratória, niekedy plnom blata, inokedy zaprášeného, alebo pod skromnou markízou, ako rozdeľoval tých, čo sa hádali, rozdával cukríky tým najmenším, usporadúval jednotlivé školské skupiny, než sa presunuli do kostola na katechézu a požehnanie, alebo sa vydali do malého divadla, kde sa realizoval divadelný spolok, ďalšie z jeho diel, o ktoré sa staral s nekonečnou láskou, a ktorý vystupoval takmer každú nedeľu.“
Don Borghino nehovoril, keď sa obracal na mládež, žiadne vznešené ani hlboké veci. Radi sme ho počúvali, lebo hovoril jednoduché veci, ktoré priamo zasahovali srdce. A práve preto sme ho mali tak radi: lebo mal mladú a jednoduchú dušu ako my a vedel nás pochopiť s neprekonateľnou intuíciou.“ Vášeň pre sviatočné oratórium ho viedla k tomu, že nachádzal tisíce spôsobov, ako vzbudiť záujem u mladých ľudí: katechizácie s odmenami; divadelné predstavenia, sviatočné večery, slávnosti, sprievody, spolky a výlety, najmä do hôr. Nikdy nestrácal odvahu. Ťažkosti len posilňovali jeho odhodlanie a vôľu konať.